Tag: naporiadku

Posted on

How to LOVE the MIND 1.2

My personal MIND and group MIND

Slovník

Komunita – slovensky spoločenstvo je skupina ľudi alebo živých organizmov (vedome alebo nevedome) nasledujúca spoločný cieľ. Tento cieľ je vedome alebo nevedome vytýčený, vyslovený alebo nevyslovený, zdieľaný (ako vízia) alebo blízky, ako splnenie dohodnutej alebo nedohodnutej úlohy, pred ktorou stojí. 

Spoločenstvo (komunita) je spojené vonkajším (nepriateľ) alebo vnútorným podnetom, túžbou a slovnou (verbálnou) alebo iným spôsobom komunikácie a (poskytovania) spätnej väzby. Bez tejto výmeny a vnemu (vnímania) vzájomných vzťahov sa nejedná o priame spoločenstvo, ale o spoločenstvo “sprostredkované”, teda o spoločenstvo spojené nezámerne na určitom území – geografická komunita, za určitým cieľom, napríklad peniazmi – zárobkom. Spájajúcim cieľom môže byť tiež zvrhnutie alebo porazenie nepriateľa. Vždy je potrebná určitá miera priamej alebo nepriamej organizácie ale veľmi sa líši miera záujmu o vzťahy vo vnútry skupiny. Vzťah môže byť k cieľu, účelu, nepriateľovi, k členom a prepojeniam-vzťahom medzi členmi spoločenstva.

Keď je vzťah, spojenie definované najľahším spôsobom na základe nepriateľa, spojenie je zároveň úzko naviazané na jeho existenciu a najneskôr jeho zánikom sa spojenie, a teda aj skupina, rozpadá, Pri spoločnom záujme, záľube, priateľstve, či guguovi je zväzok pevnejší, ale čo s vami, keď stratíte záujem o to, čo vás spájalo? Keď je účelom a zámerom spoločenstva spoločný cieľ – je to “cieľové spoločenstvo” a sem patrí aj väčšina náboženských spoločenstiev, keď tie by som nazval aj “vyššocieľové”, lebo veria, že ich cieľ je vyšší a správnejší, ako majú ostatní a tým sa povyšujú. Keď je účelom a zámerom spoločenstva spoločný cieľ zameraný na spoločné blaho-prosperitu, môžeme to nazývať budovaním “komunity pre komunitu”. To sa deje v mnohých tzv. zámerných – intencionálnych komunitách. Takto to zhrnul používajúc skratku “ZK”, Jan Blažek. “ZK jsou definovány jako sociální struktury resp. místa pro život s kolektivní identitou, v nichž je sociální skupinou záměrně vytvořen a sdílen prostor pro bydlení, a kde jedince spojuje určitý životní způsob za účelem naplnění společného cíle. ZK mají různou velikost od několika rodin po několik desítek až stovek členů a obvykle praktikují některou z forem společného vlastnictví. D. L. Christian ZK definuje jako skupinu lidí, kteří se vědomě rozhodli žít spolu či dostatečně blízko sebe tak, aby mohli sdílet společný životní styl či společný cíl, a to buď ve formě residenční, nebo územní komunity. FIC popisuje ZK jako skupinu lidí, kteří se rozhodli žít společně, s cílem vybudovat společnou prací životní styl, jenž by reflektoval jejich sdílené hodnoty. Environmentálními záměrnými komunitami (eZK) pak chápeme ty, jejichž (sdílenou hodnotou a) hlavním cílem je kolektivně naplňovaný environmentálně příznivý životní způsob. (Komunitní forma environmentálně udržitelného životního způsobu.2015 Jan Blažek)

Keď skupina ľudí spolu nekomunikuje, ale žije spolu v nejakej časti mesta, nemusíme ju hneď nazývať nezámernou, alebo geografickou komunitou. Napriek tomu, že spolu nekomunikujú, majú spoločný komunálny odpad a niekedy aj komunálnu politiku. V Nórsku som sa stretol s pojmom komuna, ako čisto geografickým pojmom. V slovenčine/slovenčina je pojmom “komúna” označovaný taký druh skupiny, ktorej členovia zdieľajú aj svoje príjmy a majú spoločný majetok.

Buen conVivir prekladám a používam vo význame:
Buen – blahodárne, plné
con.. – spoločné
Vivir – život, žitie, bytie 

(ne)stotožňujem sa s ňou

Milujem svoju myseľ ale Nestotožňujem sa s ňou. Už polstoročie nažívam so svojou mysľou a všeličím sme si už prešli. Už štvrťstoročie sa venujem porozumeniu a prijatiu mysle svojej aj ďalších ľudí “na ceste”, najmä ľuďom zaujímajúcim sa o kruhy, spoločenstvá, hlboké počúvanie, ekokomunitar(izmus) a súcitnú komunikáciu. Tiež o filozofiu, najmä budhistickú a taoistickú filozofiu a zmysluplný život. Komunikáciu a život s úctou, v úcte a podporovaní podpory.

Podarilo sa mi objaviť skutočnosť, že myseľ, ktorej panovaniu som podliehal, lebo jej veril, lebo som sa s ňou stotožňoval, alebo som s ňou bojoval a prehrával, nie je mojim nepriateľom. Nie je ani nikým, kto by ma chcel riadiť a dominovať. Je dobrým nástrojom, ktorý mi slúži a robí to poctivo a dobre. 

Napriek tomu, že sa dobre stará, je výsledok ľudského súžitia s mysľou na tejto planéte žiaľ zúfalý!

Myseľ je dobrým nástrojom na usporiadavanie. Keď sa však používa na nesprávne, niet divu, že produkuje problémy a nedorozumenia. Snažíme sa to vyriešiť – „fix it“, ovládnuť, podmaniť si ju a donútiť robiť to, čo chceme aby robila – zotročiť. (alebo sa s ňou snažíme aspoň nejako spolupracovať)

Podmaňujeme, kolonizujeme, koristíme a zneužívame všetko, čo je možné, a často absolútne bezohľadne, neúprosne. Viď otroctvo, kolonializmus, militarizmus a jeho “moderné” (neo)formy. Planéta je pod vedením ľudí vedených mysľou a neúctou v koncoch. Jeden druh po druhom, jeden ekosystém po druhom a treťom, jedno spoločenstvo po druhom, treťom a štvrtom hynú! Celá planéta je ničená, poškodzovaná a jej diverzita a funkcie kolabujú. Rozmanitosť sa stráca vo všetkom, čo si len vieme predstaviť, od motýľov, až po jazyky a kultúry.

(ne)zodpovednosť za následky –
ako sa budeme za (ne)zodpovedať?

Rastie aj uvedomenie si následkov, ktoré sme spôsobili aj zodpovednosti, ktorú ako ľudia máme. Rastie (po)vedomie, že keď sa radikálne nepostavíme proti, veľmi pravdepodobne vyhynieme. (XR) Ale nie len spôsobom inšpirujúcim a motivujúcim nás k zmene, ale “a buďme realisti” – ked vidíme obmedzené možnosti zmeny okolo, aj deprimujúcich a frustrujúcich. S nárastom uvedomenia rastie aj frustrácia, smútok a deprimovanosť. Nazývame to aj syndrómom environmentálneho žiaľu.

Dovolím si tvrdiť, že tento syndróm nie je osamotený, bo už odpradávna existuje aj jeden obvykle nepomenovávaný – syndróm sociálneho smútku. Zažíval som ho desaťročia. Až po polstoročí telesného obývania tejto planéty som pochopil, že to, čo som zažíval bol kultúrno-spoločenský, alebo sociálny smútok, rozčarovanie a hnev. Dokonca som tvrdil, že ak by ma niekto presvedčil o tom, že sa veci nedajú do poriadku, ale budú sa (len) neustále zhoršovať, by moje zotrvanie na ňom, nemalo zmysel a pokúsil by som sa ho opustiť. Podobrom, alebo po zlom. Ako hlavný hrdina z filmu “Do řady”, 1977.

Mal som hnev na rodičov, riaditeľov, vládnych činiteľov, biskupov, prezidentov a všetkých mocných, že s tým nič nerobia a nechávajú vzťahy a svet chátrať, hoc vtedy som ešte nevedel, o environmentálnej stránke. V mojej predchádzajúcej knihe “Prebúdzanie DRAKA”, som uverejnil príhovor Severn Suzuki, 13-ročného dievčaťa, ktoré na zasadnutí VZ OSN hovorilo o svojom strachu o tom, že jej deti nemusia mať možnosť vidieť v prírode živé motýte a záujme niečo robiť preto, aby to nenastalo. Zanedlho uplynie od jej príhovoru 50 rokov a deti sa už toho nemusia obávať. Oteplenie už je citeľné a obavy sa už netýkajú len motýľov, ale celých, napríklad aj oceánskych, ekosystémov a všetkého života – celej biosféry. Dnes som už pochopil: 

keď sa nám nepodarí vysporiadať so sociálnym smútkom, nebudeme sa nikdy v dostatočnej miere správať lepšie k planéte. 

Prečo nás ovláda a riadi?

Robí to pre nás! Nemyslí to zle. Robí to “pre naše dobro” ako kritický rodič. Výzvou je, že nás riadi naša myseľ, nie my ju. Mohli by sme ju, ak sa od nej odosobníme, nenávidieť, ak nie neodosobníme sa, ale naopak zosobníme, nenávidieť seba. Ako som už ale tvrdil, verím – domnievam sa – že myseľ to nemyslí zle a problém je v tom, že sa od nej nevieme oddeliť – prestať (sa) identifikovať, ani ju brať takú, aká je, a porozumieť jej.

Účelom mysle nie je myslieť
Nerozumieme vlastnej mysli

Zámerom a asi ani účelom mysle nie je “myslieť”, ale usporiadavať a triediť – katalogizovať. Čo to je Myslieť? pomyslieť? zamyslieť sa? premyslieť – prebrať v hlave, vymyslieť – vymýšľať je skutočne myslieť, tvorivo, príťažlivo, náruživo, hravo, ľahko, zábavne? Katalogizovať sa dá však aj rutinne, autopilotne, mechanicky, bezducho, nezáživne, byrokraticky – je to (ešte) myslenie? Myseľ teda mala vyhodnocovať (kompatibilitu) strážiť, zosúladenosť, zoradovať, zaradovať a udržiavať (konzistentnosť) obsahu – obsahových štruktúr? Je bdelá myseľ vedomím? Je dobrý postoj “k sebe” správne nazývaný sebavedomím?

Keď myseľ domyslí

keď myseľ všetko domyslí je naporiadku

Keď sú veci „#naporiadku“ vtedy je úplne v kľude. Platí ako na veci materiálne, tak aj na veci nemateriálne – vzťahové – prírodné aj spoločenské!

Ako myseľ usporiadava veci? Domyslí ich! Znamená to, že ich do detailu domyslí a mapu si uloží. Keď ju má, už sa neznepokojuje a je kľudná. Ako som k tomu prišiel? No, sedel som. Na zadku. 🙂 Sedel som v kláštore Terravádskej tradície starých učiteľov a sledoval som ju. 

Akokoľvek som jej bránil v robení toho, čo potrebovala, nikdy neprestala a vždy nakoniec vystriehla chvíľu nepozornosti – nepatrnosti a pokračovala.

Pokračovala v robení si svojej “práce”. A robila ju ako vždy, poctivo a dobre. Problém bol len v tom, že som pritom vždy stratil patrnosť (nazývanú vedomím) – vedomie. A tak som to (s ňou) po pár dňoch sedenia snaženia a bolesti v “neprirodzene” na zemi sediacom tele, vzdal. Nechal som ju a sedel. Sedel a pokúšal sa ju sledovať. Sledovať čo robí a tichúčko sedieť. A ona robila, makala, pracovala, spracovávala, triedila a ukladala.

Keď bolo všetko dokončené, domyslené, odrazu utíchla. Unavená, upokojená, spokojná zaspala? Stíchla? Navždy? Navždy to nebolo. Našla si iné objekty, ktoré bolo treba “riešiť”. Boliace telo, vydýchaný vzduch, plný alebo prázdny žalúdok, ale väčšinou to už nebolo také odťažité od prítomného okamihu, ani nástojčivé. K “domysleným” veciam, ktoré boli #naporiadku sa už väčšinou nevracala. Bol to veľký posun, zmenil veľkú časť pohľadu na svet a nebolo ľahké si ho, hlavne po návrate do “prašného sveta”, udržať. Po pár týždňov som odišiel na pár dní do ústrania v jaskyni pod plaveckým hradom. Postiacemu telo sa znova podarilo upokojiť ustarostenú myseľ, čo jej umožnilo postupne sa prepracovať práčovňou k úspornejším dráham, ktoré zohľadňovali staré aj nové potreby a pohľady. …

Rád by som vám predstavil ďalšie projekty na ktorých pracujem

  • Kniha príbehov o ľudskosti a civilizačných omyloch pre deti. Príbehy inšpirované publikáciou Ľudskosť – optimistická história človeka, historika Rutgera Bregmana.
  • Kniha príbehov osvietení ľudí žijúcich okolo nás. Príbehov o každodenných pochopeniach, prezretiach, osvieteniach, ktoré nie je vôbec jednoduché zosúladiť s životom. Podľa Jacka Kornfielda je to náročné aj pre veľkých učiteľov.
  • Kniha príbehov o všeľudskej spolupráci vedúcej k zvládnutiu klimatickej krízy, ktorá je pokračovaním Prebúdzania draka. Kniha o hrách, ktoré na planéte hráme a ktoré určujú budúcnosť.

Môžete si vybrať, ktorú by ste radi podporili. Ďakujem a spolu s planetA.earth Vám prajeme veľa prospešných a podporujúcich skutkov!

#supportiveculture

Posted on

HOW to LOVE the MIND 1.3

Dokončenie I. Kapitoly

Ako milovať myseľ a zachrániť si svet

príručka pre orientáciu vo svete mysle a vzťahov

o skupinovom organizme a jeho správaní. zažívaní zážitku komunity a rozlišovaní vnútorných pohnútok,
o komunitných procesoch a hľadaní alternatív k súčasným formám súžitia a súbytia.

Táto podoba knihy je DAR určená pre osobné použitie. Zatiaľ nie je určená na šírenie, neprešla gramatickou ani redakčnou korektúrou. Zdieľať jej časti s uvedením autora a zdroja je na blahoDARné účely je v súlade.
robo jankovich

<>

ďalej po úvode I. Kapitoly, nasleduje jej dokončenie o “dráhach” mysle. Prajem príjemné čítanie! 

I. Kapitola
Myseľ to nemyslí zle

Archivár a knihovník – myseľ, je veľkým “systemizátorom”. Je nástrojom, služobníkom, ktorý si dobre robí svoju prácu – službu. V rámci nej je aj “signálizátorom” ohlasujúcim preplnenie a prehltenie a stratu rovnováhy! Ozýva sa najmä vtedy, keď niečo nie je v poriadku. Napríklad práva alebo potreby. Dáva nám vedieť, že “nemá” (nemáme) naplnené svoje potreby – “nedostáva sa naplnenia” všetkým potrebám. Vtedy sa paradoxne stáva, že horlivou snahou o to, aby bolo všetko v poriadku, nám robí zo života neporiadok.

Snahou o to, aby bolo všetko v poriadku, nám nezriedka robí zo života peklo.

Prečo to tak(to) je? Lebo si myslíme, že usporiadanosť a poriadok vylučujúci neistotu je pre nás zásadne – ultimátne dôležitý. Že bez neho budeme stratení a nebudeme sa mať dobre. Potrebujeme mať istotu, alebo aspoň dojem, že veciam a dejom rozumieme a sú pod našou kontrolou. Sme navyknutí takto na to hľadieť a preto to takto robíme. Snažíme sa minimalizovať našu úzkosť a udržiavať sa v zóne známych skutočností, v zóne pohodlia. Myseľ poslušne pomáha dosahovať tento cieľ. Za každú cenu sa snaží, aby ste nezostali osamotení niekde v neznámom priestore. Stará sa o nás, naše bezpečie a pohodlie.

<>

MysľoDráhy – dráhy, ktorými sa pohybuje myseľ

Myslím, že myseľ-archivár-knihovník, potrebuje upozorňovať na nedokončené, neusporiadané, nedoriešené veci, a tak na ne upozorňuje. Niekedy aj stále častejšie a priebojnejšie, až do doby pokým nie sú zvedomené a obstarané.

Mysľodráhy sa obnovujú po uvoľnení mysle nemyslením a odpočinkom, spánkom. Jedným zo spôsobov odpočinku je meditácia alebo kontemplácia, alebo úplná strata mysle v zaujímavej činnosti (alebo jej vyvrcholení) alebo príbehu. Môjmu sluchu sa na Myjave dostal obraz, ako myseľ každodenne zjazdieva zasnežený vrchol hory a postupne si vyjazdieva “stopu” dráhy v ktorých sa jej pohodlne a bezpečne ide. Stopa sa však časom prehlbuje a mysli je čoraz náročnejšie sa z nej dostať, až jedného dňa sú také hlboké, že sa z nich dostať vôbec nedá. Dá sa v nich pustiť pozornosť a prejsť cez ne bezvedome – autopilotom, ale nedá sa z nich odbočiť, a často už ani vidieť okolitý priestor, kadiaľ by bolo možné ísť. Ak chceme vytvoriť nejakú “odbočku”, niečo robiť inak, stojí nás to veľa práce, lebo je to pracné a nepohodlné. Psychotropné látky nám ich vedia nachvíľu “zrovnať” a tým pádom môžeme odskúšať niektoré nové “stopy”.

Úlohou mysle nie je udržiavať zjazdný celý terén, ani vytvárať odbočky. Jej úlohou je nás bezpečne viesť udržiavanými dráhami a ich poriadkom.

Mysľodráhy po meditácii (“späť v pásme zámeru a účelu”). Aj po meditácii sa myseľ vracia do svojich obvyklých, zaužívaných dráh a môže to vyzerať aj takto:

“..prázdno je úžasné a časom z neho začína vyvierať jasná prítomnosť, svetlo, žiarivé svetlo prítomnosti, prítomného okamihu. Prítomnosť, v ktorej akoby „nie som sám“, akoby bol niekto prítomný, možno všetci” 😉

… ale postupne do toho začína myseľ vkladať názory na to ticho, na tú prítomnosť, posudzovať ju, hodnotiť, ulpievať, chcieť, túžiť si ju ponechať, (prípadne) zapamätať a preskúmať.

A druhá, unavená pozornosť sa v nej stráca, rozplýva sa, odvádza sa inam, zabúda sa na ňu a ostáva sama, odpojená, zabudnutá, prehlušená, stratená.

Druhá pozornosť a presila vôle

Môžem myšlienku udržovať nasilu, (pre)silou vôle? “Za každú cenu”?

Môžem sa snažiť za každú cenu si na tú svoju veledôležitú, možno najdôležitejšiu myšlienku v živote znovu vzpomenúť? Môžem byť frustrovaný z toho, že si ju nepamätám a že si (na ňu) už možno ani nespomeniem?

Môžem ju pustiť, nech je tam, kde ju je treba, možno nikde, možno niekde, možno si na ňu spomeniem pri rekapitulácii pred smrťou a poviem si: “dobre, že si prišla a dobre, že som si na teba nevzpomenul”. 🙂

Ukľudnenie mysľodráh

Možno naša myseľ, podobne ako v sne, lebo na sny si podobne nevieme spomenúť, potrebuje prejsť, prepojiť a uvoľniť. Možno naša myseľ, potrebuje len prejsť a aktivovať danú, podráždenú dráhu, spojenie a keď sa aktivuje, nezávisle od toho, či si to zapamätáme, nezávisle od toho, či si to zapíšeme alebo to niekomu povieme, môže ju vypustiť “z hlavy”. Potom, už na ňu môžem smelo zabudnúť, lebo dráha-spojenie sa do istej miery ukľudní – deaktivuje a my môžeme ďalej pokojne „spať“. Obrazne aj skutočne, lebo už nám nebude narušovať sny.

Uklábosenie mysľodráh

Podobnú funkciu môže mať (tzv.) “klábosenie” žien. Klábosenie, ktoré “k ničomu” nevedie, slúži “len” k tvoreniu vzájomného prepojenia, súdržnosti a pochopenia. Možno slúži aj na deaktiváciu dráh, ktoré sa zapli, vybudili a potrebujú sa vypustiť – uvoľniť. A to sa deje tým, že o tom hovorím a som počúvaná a počúvam a som zapojená. Tým sa moje napätie, môj tlak samej na seba a povinnosť to držať v hlave a postarať sa o to uvoľňuje, bo hovorením o tom a zdieľaním sa vlastne postarám!

Starať sa o seba a starať sa o seba navzájom sú veľmi dôležité veci. Prinášajú pozornosť na miesta, ktoré sú vo virvare naháňačkovej západnej kultúry, opomínané a nedocenené. Najmä ženy, ktoré tvoria väčšinu emocionálneho zázemia domácnosti (oikonomy – ekonomiky) a oceňované sú za to väčšinou len nepriamo, transferovými príjmami. Najmä ženy potrebujeme doceňovať:

dosycovať pozornosťou a ocením za ich (kvantitatívnym systémom neocenenú) neoceniteľnú prácu pre zachovanie zdravia ľudskej duše aj ľudského rodu.

Uvediem príklad neoceňovania starania sa a práce. V Banskej Štiavnici som sa po mojej prednáške o komunitách rozprával s ľuďmi, ktorý mi tvrdili, že nie je treba vedome tvoriť a platiť za knowhow a služby, lebo sa dejú akosi “sami”. Vraveli, že cestovali z Španielska a celú cestu riešili “výzvu” jedného dievčaťa, a zvládli to vpohode zadarmo. Ja som sa ale spýtal, či: “bolo naozaj “zdarma”, to čo do toho vložili? či nemohli za venovať ten čas (48hod) nejakej produktívnej činnosti, ktorá by ich posunula dopredu?” Keď som sa to pokúsil ekonometricky prerátať na hodnotu, ktorú do toho vložili, vyšlo 4 ľudia x 24 hodín x 15 eur/hodina terapeutickej práce. To sa rovná 1440 euro a keď si mysleli, že takáto hodnota nie je hodnotou vhodnou ocenenia, myslím, že ďaleko nezájdu, nepochodia.

Staranie sa o seba

Staranie sa o seba a o seba navzájom je pre udržateľnosť vzťahov a kultúrno-spoločenskej udržateľnosti a blahodarnosti (wellbeing) úplne zásadná vec! Bez nej sa stratíme v postupnom sebažmýkaní, vyciciavaní a nedostatku, v ktorom ani ľudsky, ani spirituálne nerastieme, ale postupne vyhorievame a zakrpatievame. Potrebujeme sa o seba a svoju myseľ starať, aby sme mohli žiť naplnený a zmysluplný život! Budeme spolu postupne odhaľovať, ako tvoriť (pevné) základy podporujúcej kultúry v ktorej bude o nás a naše mysle a duše postarané. To nám umožní nájsť a plne prejaviť svoj najvnútornejší potenciál a blahodárne prispievať, nie len k naplnenosti okolitého okolia, ale aj celej životodarnej sily (biosféry) Matky Zeme.

Keď sa svet (roz)točí podľa mysle

S mysľou sa (postupne) stotožňujeme už od útleho detstva. Keď si, ako deti uvedomíme svoju možnosť ovládať svet okolo seba, robíme to. So svojou mysľou a skúsenosťou, že sa pre nás a podľa nás sa točí svet, sa úplne stotožnia a keď sa tak nedeje, je niečo v neporiadku. A myseľ – dieťa (s ňou ultimátne identifikované), to chce uviesť na pravú mieru, tak, ako je to správne: “Rodičia vždy spravia toto!”(to čo chcem) “V rozprávke je táto veta takto!” “…”

Keď sa svet roztočí podľa nich, často sa stávajú “malými tyranmi”. Podobne ako myseľ, tyranizujú všetko, aby svet fungoval tak ako má – “veď takto je to správne!”, “takto nás to učili” a naučili, “takto je to bezpečné”, “takto som v bezpečí”.

Postupom času však deti môžu prísť na to, že myseľ nie je totožná s celou bytosťou. Môžu prísť na to, že má iné potreby, ako my, ako duša. =Vtedy potrebujú nás, aby sme im toto nadobúdanie uvedomenia nezhatili, ale naopak potvrdili a uľahčili. Potrebujú počúvať príbehy o tom, ako na to ľudia prichádzajú a čo si s tým počnú. Potrebujú porozumieť tomu, že ich myseľ má svoj zámer a dá sa jej v tom pomáhať a ich duša má svoj smer a k nemu sa dá za pomoci mysle napredovať. Potrebujú sa zorientovať v tom, že:

Každá nová myšlienka a objav sa musí začleniť do štruktúry pochopenia.

Ak je to začlenenie rozsiahle a treba preusporiadať veľkú časť náhľadov a postojov, môže to byť aj veľmi náročné. Potrebujú sa dozvedieť, že to nie je nesprávne, že to je úplne prirodzené a že myseľ a duša to nakoniec vždy dobre zvládnu. (a ked nezvládli, ešte to nie je koniec, potrebujú na to viac času a pochopenia, dôvery a podpory.) Potrebujú podporu a uistenie, že procesy v mysli a skupine sú prirodzené (pri-rodené prírodou) a dá sa na ne spoľahnúť a nie je nutné vždy všetko ovládať a ihneď všetkému rozumieť. Potrebujú sa naučiť zhovievavosti a trpezlivosti k dejom v mysli a duši.

Potrebujú pochopiť, že zotrvanie v pocitoch zmatku – chaosu nie je nič zlé a ničivé, z čoho sa je treba ihneď za každú cenu dostať.

Potrebujú, aby ich sebaistotota a sebahodnota nevyplývali len z vonkajších, ale aj: z vnútorného poznania a pokoja – (čaro)istoty, že sme v poriadku aj v chvíľach, keď je myseľ stratená a rovnako zúfalo, ako “ja” hľadá, ako mať veci #naporiadku.

Vzťah k svetu – príbeh

Už od malička som pociťoval niečo ako žiaľ z nespravodlivosti existencie a malej/nedokonalej/ sociálnej podpory, lásky, akceptácie a prijatia (od ľudského rodu). Prvé roky som vyrastal vo vidieckom prostredí a získal som zvláštny vzťah k prírode. A zaujímavo aj k možnostiam jej pretvárania, lebo môj otec pracoval v Botanickej záhrade, kde vytváral biotopy vhodné pre rastliny, ktoré by v Bratislave inak nemali vhodné podmienky. Prial som si vedieť robiť také veci ako on, prial som si rozumieť (a pomáhať) prírode – byť prírodovedcom. Už v detstve som sa naučil, že keď dospelí alebo deti podvádzajú alebo klamú, zlíznu si to všetci, alebo niekto iný, ako mal. Naučil som sa poznávať a rozlišovať nespravodlivosť a neprávosť a pociťoval som nad tým rozčarovanie a smútok. Čím väčšia a jasnejšia bola neprávosť a čím väčšia bola zároveň moja bezmocnosť uviesť veci – skutočnosti na “pravú mieru”, tým som bol zúfalejší a užialenejší. Prispôsobil som sa, uzatvoril svoje jemné detské vnemy do bezpečia tvrdého, nepriepustného panciera. Smútok z toho, ako máličko by často stačilo k tomu, aby sa veci vyriešili pre všetkých výhrou, aby boli všetci spokojní a miesto trpkého pocitu nespravodlivosti mohli spokojne užívať slnečného svitu a plného dychu (s svojimi najbližšími). Ako som rástol, svet ma naučil, že lepšie je tieto veci nevyťahovať, nechať si ich pre seba a úplne najlepšie je tieto detinské veci neriešiť a zabudnúť na ne. Môj záujem o prírodu, a láska k nej, ma však čoskoro začali trápiť, keď som videl ako sa necitlivo niektorí ľudia, ba aj civilizácia správa k zvieratám, stromom a pralesom. Bezohľadne nehladiac na nič, len svoje záujmy – zárobky. Hľadal som cesty, ako to zmeniť, ale nachádzal som len veľmi málo a tak som znova zakúšal bezmocnosť a žiaľ. Podobne, ako v často zbytočných medziľudských nedorozumeniach a sporoch som videl, ako by často len málo stačilo k tomu, aby boli veci inak. Pochopil som, že (po)kým nebudeme schopní citlivosti a vnímaniu seba navzájom, cesta k vnímaniu a ochrane prírody, ktorá nemá ani hlas a argumentáciu ako človek, nebude schodná, ani možná. V novej sile som pocítil uvedomenie a žiaľ nad tým, že =pokiaľ budeme devastovať svoje vzťahy, nebude pre nás možné prestať ničiť prírodu. Až po ďalších desiatkach rokov, kedy sa o environmentálnom žiali (nad stavom planéty a bezvýchodiskovou) začína otvorene hovoriť (v USA je oficiálnou diagnózou) a zakliali. Nazývam ju aj “kliatbou západnej civilizácie”, ktorou sa zakliala robiť veci pre zisk a ten merať v peniazoch, akoby ostatné hodnoty boli nehodnotné a nehodné ochrany. Aby sme to dokázali zmeniť, musíme buď natoľko intoxikovať svoje mysle, že pre nás bude v poriadku všetko zahubiť, alebo sa musíme vyliečiť a dať hodnotu (aj právnou subjektivitou) všetkému živému a spoločne zo všetkým plniť iné, ako ničivé – deštruktívne poslanie.

Liečiť sa a dať hodnotu všetkému živému a spoločne zo všetkým plniť radšej podporujúce a liečivé, ako ničivé, poslanie.

Máme možnosť regenerovať to, čo stáročia pre nás generovalo potraviny a degenerovalo seba, vytvoriť nový príbeh nádeje, spolupráce a spolupatričnosti, v ktorom budeme môcť zažívať nádej a zmysel v tvorení hodnôt, ktoré sú na prospech všetkých v celej biosfére. Kde všetci budeme víťazmi: win-win-win.

V akom spojení je myseľ s Dušou?

V duši sa otláčajú myšlienky. Do duše, ktorú som vnímal v bruchu a hrudi ako druhý mozog, sa otláčali, ako do plastelíny, akejsi matrice. Duša by mohla byť niečím, čo udržuje myšlienkové vzorce “nažive”. Akoby myšlienky boli v mysli ako v operačnej pamäti (RAM) a Duša bola ako pevný disk (HD), kde sa myšlienkové vzorce (paterny) otláčajú – ukladajú? Tým môže byť vysvetliteľné, že 95% myšlienok sa nám každodenne opakuje. Samozrejme, že sa opakujú lebo sa týkajú vecí, ktoré každodenne robíme. Otlačok sa týka skôr spôsobu, ako k nim pristupujeme, ako na ne reagujeme. Naše reakcie streotypizujeme, aby nám zaberali, čo najmenej pozornosti, aby sme mali stále priestor aj na pozornosť na nové príležitosti a ohrozenia. Známym príkladom je riadenie auta, pri ktorom sa nám zdá spočiatku nemožné sledovať všetky činnosti, avšak po pár týždňoch praxe už môžeme počúvať podkast alebo zmysluplne komunikovať, či tvoriť. Je to preto, že:

myseľ si uloží a poukladá a optimalizuje dáta a postupy tak, aby zaberali čo najmenej operačnej pamäte a tým aj pozornosti a tá bola k dispozícii aj na ďalšie.

Myseľ, myslenie, oDuševnenie, Um, rozUm

Myseľ, myslenie, oDuševnenie, Um, rozUm, ako (ich) vySvetľuje jazyk. Oduševniť sa, robiť niečo oduševnene – možno zaujate, približuje našu myseľ k slovnému základu “jať”, záujem, zaujať, ujať sa niečoho. Možno aj základu um. Um je v čestine aj ako umět, – umí. V slovenčine ako “prišlo mi na um” – spomenul som si (zišlo z mysli), umný a odtiaľ je len krôčik k rozUMný, – UM – rozum, ale aj UMenie. Dumám (d-UM).

Roz-UM, môžeme rozvieť ďalej ako roz-vaha, roz-mýšľať, roz-kladať, a naspäť k roz-myslieť, roz-mysel, myseľ. Ďalej k zmysel, nezmysel, zámysel, úmysel, premyslieľ, odmyslieť, zamyslieť, namyslená/ý, vymyslieť, vyhútať. “Zíde z očí, zíde z mysle”

Myslenie, mienenie, mienka, stanovisko, úvaha, predStava (stanovisko), úsudok, uvažovanie, zvažovanie, názor, náhľad, prehľad, ohľad, (vohľady), …“Leží mi na srdci.” “Je mi ťažko, či ľahko na duši.” “chodí mi #porozume” “prišlo mi na um.”

<>