How to LOVE the MIND 1.2

My personal MIND and group MIND

Slovník

Komunita – slovensky spoločenstvo je skupina ľudi alebo živých organizmov (vedome alebo nevedome) nasledujúca spoločný cieľ. Tento cieľ je vedome alebo nevedome vytýčený, vyslovený alebo nevyslovený, zdieľaný (ako vízia) alebo blízky, ako splnenie dohodnutej alebo nedohodnutej úlohy, pred ktorou stojí. 

Spoločenstvo (komunita) je spojené vonkajším (nepriateľ) alebo vnútorným podnetom, túžbou a slovnou (verbálnou) alebo iným spôsobom komunikácie a (poskytovania) spätnej väzby. Bez tejto výmeny a vnemu (vnímania) vzájomných vzťahov sa nejedná o priame spoločenstvo, ale o spoločenstvo “sprostredkované”, teda o spoločenstvo spojené nezámerne na určitom území – geografická komunita, za určitým cieľom, napríklad peniazmi – zárobkom. Spájajúcim cieľom môže byť tiež zvrhnutie alebo porazenie nepriateľa. Vždy je potrebná určitá miera priamej alebo nepriamej organizácie ale veľmi sa líši miera záujmu o vzťahy vo vnútry skupiny. Vzťah môže byť k cieľu, účelu, nepriateľovi, k členom a prepojeniam-vzťahom medzi členmi spoločenstva.

Keď je vzťah, spojenie definované najľahším spôsobom na základe nepriateľa, spojenie je zároveň úzko naviazané na jeho existenciu a najneskôr jeho zánikom sa spojenie, a teda aj skupina, rozpadá, Pri spoločnom záujme, záľube, priateľstve, či guguovi je zväzok pevnejší, ale čo s vami, keď stratíte záujem o to, čo vás spájalo? Keď je účelom a zámerom spoločenstva spoločný cieľ – je to “cieľové spoločenstvo” a sem patrí aj väčšina náboženských spoločenstiev, keď tie by som nazval aj “vyššocieľové”, lebo veria, že ich cieľ je vyšší a správnejší, ako majú ostatní a tým sa povyšujú. Keď je účelom a zámerom spoločenstva spoločný cieľ zameraný na spoločné blaho-prosperitu, môžeme to nazývať budovaním “komunity pre komunitu”. To sa deje v mnohých tzv. zámerných – intencionálnych komunitách. Takto to zhrnul používajúc skratku “ZK”, Jan Blažek. “ZK jsou definovány jako sociální struktury resp. místa pro život s kolektivní identitou, v nichž je sociální skupinou záměrně vytvořen a sdílen prostor pro bydlení, a kde jedince spojuje určitý životní způsob za účelem naplnění společného cíle. ZK mají různou velikost od několika rodin po několik desítek až stovek členů a obvykle praktikují některou z forem společného vlastnictví. D. L. Christian ZK definuje jako skupinu lidí, kteří se vědomě rozhodli žít spolu či dostatečně blízko sebe tak, aby mohli sdílet společný životní styl či společný cíl, a to buď ve formě residenční, nebo územní komunity. FIC popisuje ZK jako skupinu lidí, kteří se rozhodli žít společně, s cílem vybudovat společnou prací životní styl, jenž by reflektoval jejich sdílené hodnoty. Environmentálními záměrnými komunitami (eZK) pak chápeme ty, jejichž (sdílenou hodnotou a) hlavním cílem je kolektivně naplňovaný environmentálně příznivý životní způsob. (Komunitní forma environmentálně udržitelného životního způsobu.2015 Jan Blažek)

Keď skupina ľudí spolu nekomunikuje, ale žije spolu v nejakej časti mesta, nemusíme ju hneď nazývať nezámernou, alebo geografickou komunitou. Napriek tomu, že spolu nekomunikujú, majú spoločný komunálny odpad a niekedy aj komunálnu politiku. V Nórsku som sa stretol s pojmom komuna, ako čisto geografickým pojmom. V slovenčine/slovenčina je pojmom “komúna” označovaný taký druh skupiny, ktorej členovia zdieľajú aj svoje príjmy a majú spoločný majetok.

Buen conVivir prekladám a používam vo význame:
Buen – blahodárne, plné
con.. – spoločné
Vivir – život, žitie, bytie 

(ne)stotožňujem sa s ňou

Milujem svoju myseľ ale Nestotožňujem sa s ňou. Už polstoročie nažívam so svojou mysľou a všeličím sme si už prešli. Už štvrťstoročie sa venujem porozumeniu a prijatiu mysle svojej aj ďalších ľudí “na ceste”, najmä ľuďom zaujímajúcim sa o kruhy, spoločenstvá, hlboké počúvanie, ekokomunitar(izmus) a súcitnú komunikáciu. Tiež o filozofiu, najmä budhistickú a taoistickú filozofiu a zmysluplný život. Komunikáciu a život s úctou, v úcte a podporovaní podpory.

Podarilo sa mi objaviť skutočnosť, že myseľ, ktorej panovaniu som podliehal, lebo jej veril, lebo som sa s ňou stotožňoval, alebo som s ňou bojoval a prehrával, nie je mojim nepriateľom. Nie je ani nikým, kto by ma chcel riadiť a dominovať. Je dobrým nástrojom, ktorý mi slúži a robí to poctivo a dobre. 

Napriek tomu, že sa dobre stará, je výsledok ľudského súžitia s mysľou na tejto planéte žiaľ zúfalý!

Myseľ je dobrým nástrojom na usporiadavanie. Keď sa však používa na nesprávne, niet divu, že produkuje problémy a nedorozumenia. Snažíme sa to vyriešiť – „fix it“, ovládnuť, podmaniť si ju a donútiť robiť to, čo chceme aby robila – zotročiť. (alebo sa s ňou snažíme aspoň nejako spolupracovať)

Podmaňujeme, kolonizujeme, koristíme a zneužívame všetko, čo je možné, a často absolútne bezohľadne, neúprosne. Viď otroctvo, kolonializmus, militarizmus a jeho “moderné” (neo)formy. Planéta je pod vedením ľudí vedených mysľou a neúctou v koncoch. Jeden druh po druhom, jeden ekosystém po druhom a treťom, jedno spoločenstvo po druhom, treťom a štvrtom hynú! Celá planéta je ničená, poškodzovaná a jej diverzita a funkcie kolabujú. Rozmanitosť sa stráca vo všetkom, čo si len vieme predstaviť, od motýľov, až po jazyky a kultúry.

(ne)zodpovednosť za následky –
ako sa budeme za (ne)zodpovedať?

Rastie aj uvedomenie si následkov, ktoré sme spôsobili aj zodpovednosti, ktorú ako ľudia máme. Rastie (po)vedomie, že keď sa radikálne nepostavíme proti, veľmi pravdepodobne vyhynieme. (XR) Ale nie len spôsobom inšpirujúcim a motivujúcim nás k zmene, ale “a buďme realisti” – ked vidíme obmedzené možnosti zmeny okolo, aj deprimujúcich a frustrujúcich. S nárastom uvedomenia rastie aj frustrácia, smútok a deprimovanosť. Nazývame to aj syndrómom environmentálneho žiaľu.

Dovolím si tvrdiť, že tento syndróm nie je osamotený, bo už odpradávna existuje aj jeden obvykle nepomenovávaný – syndróm sociálneho smútku. Zažíval som ho desaťročia. Až po polstoročí telesného obývania tejto planéty som pochopil, že to, čo som zažíval bol kultúrno-spoločenský, alebo sociálny smútok, rozčarovanie a hnev. Dokonca som tvrdil, že ak by ma niekto presvedčil o tom, že sa veci nedajú do poriadku, ale budú sa (len) neustále zhoršovať, by moje zotrvanie na ňom, nemalo zmysel a pokúsil by som sa ho opustiť. Podobrom, alebo po zlom. Ako hlavný hrdina z filmu “Do řady”, 1977.

Mal som hnev na rodičov, riaditeľov, vládnych činiteľov, biskupov, prezidentov a všetkých mocných, že s tým nič nerobia a nechávajú vzťahy a svet chátrať, hoc vtedy som ešte nevedel, o environmentálnej stránke. V mojej predchádzajúcej knihe “Prebúdzanie DRAKA”, som uverejnil príhovor Severn Suzuki, 13-ročného dievčaťa, ktoré na zasadnutí VZ OSN hovorilo o svojom strachu o tom, že jej deti nemusia mať možnosť vidieť v prírode živé motýte a záujme niečo robiť preto, aby to nenastalo. Zanedlho uplynie od jej príhovoru 50 rokov a deti sa už toho nemusia obávať. Oteplenie už je citeľné a obavy sa už netýkajú len motýľov, ale celých, napríklad aj oceánskych, ekosystémov a všetkého života – celej biosféry. Dnes som už pochopil: 

keď sa nám nepodarí vysporiadať so sociálnym smútkom, nebudeme sa nikdy v dostatočnej miere správať lepšie k planéte. 

Prečo nás ovláda a riadi?

Robí to pre nás! Nemyslí to zle. Robí to “pre naše dobro” ako kritický rodič. Výzvou je, že nás riadi naša myseľ, nie my ju. Mohli by sme ju, ak sa od nej odosobníme, nenávidieť, ak nie neodosobníme sa, ale naopak zosobníme, nenávidieť seba. Ako som už ale tvrdil, verím – domnievam sa – že myseľ to nemyslí zle a problém je v tom, že sa od nej nevieme oddeliť – prestať (sa) identifikovať, ani ju brať takú, aká je, a porozumieť jej.

Účelom mysle nie je myslieť
Nerozumieme vlastnej mysli

Zámerom a asi ani účelom mysle nie je “myslieť”, ale usporiadavať a triediť – katalogizovať. Čo to je Myslieť? pomyslieť? zamyslieť sa? premyslieť – prebrať v hlave, vymyslieť – vymýšľať je skutočne myslieť, tvorivo, príťažlivo, náruživo, hravo, ľahko, zábavne? Katalogizovať sa dá však aj rutinne, autopilotne, mechanicky, bezducho, nezáživne, byrokraticky – je to (ešte) myslenie? Myseľ teda mala vyhodnocovať (kompatibilitu) strážiť, zosúladenosť, zoradovať, zaradovať a udržiavať (konzistentnosť) obsahu – obsahových štruktúr? Je bdelá myseľ vedomím? Je dobrý postoj “k sebe” správne nazývaný sebavedomím?

Keď myseľ domyslí

keď myseľ všetko domyslí je naporiadku

Keď sú veci „#naporiadku“ vtedy je úplne v kľude. Platí ako na veci materiálne, tak aj na veci nemateriálne – vzťahové – prírodné aj spoločenské!

Ako myseľ usporiadava veci? Domyslí ich! Znamená to, že ich do detailu domyslí a mapu si uloží. Keď ju má, už sa neznepokojuje a je kľudná. Ako som k tomu prišiel? No, sedel som. Na zadku. 🙂 Sedel som v kláštore Terravádskej tradície starých učiteľov a sledoval som ju. 

Akokoľvek som jej bránil v robení toho, čo potrebovala, nikdy neprestala a vždy nakoniec vystriehla chvíľu nepozornosti – nepatrnosti a pokračovala.

Pokračovala v robení si svojej “práce”. A robila ju ako vždy, poctivo a dobre. Problém bol len v tom, že som pritom vždy stratil patrnosť (nazývanú vedomím) – vedomie. A tak som to (s ňou) po pár dňoch sedenia snaženia a bolesti v “neprirodzene” na zemi sediacom tele, vzdal. Nechal som ju a sedel. Sedel a pokúšal sa ju sledovať. Sledovať čo robí a tichúčko sedieť. A ona robila, makala, pracovala, spracovávala, triedila a ukladala.

Keď bolo všetko dokončené, domyslené, odrazu utíchla. Unavená, upokojená, spokojná zaspala? Stíchla? Navždy? Navždy to nebolo. Našla si iné objekty, ktoré bolo treba “riešiť”. Boliace telo, vydýchaný vzduch, plný alebo prázdny žalúdok, ale väčšinou to už nebolo také odťažité od prítomného okamihu, ani nástojčivé. K “domysleným” veciam, ktoré boli #naporiadku sa už väčšinou nevracala. Bol to veľký posun, zmenil veľkú časť pohľadu na svet a nebolo ľahké si ho, hlavne po návrate do “prašného sveta”, udržať. Po pár týždňov som odišiel na pár dní do ústrania v jaskyni pod plaveckým hradom. Postiacemu telo sa znova podarilo upokojiť ustarostenú myseľ, čo jej umožnilo postupne sa prepracovať práčovňou k úspornejším dráham, ktoré zohľadňovali staré aj nové potreby a pohľady. …

Rád by som vám predstavil ďalšie projekty na ktorých pracujem

• Kniha príbehov o ľudskosti a civilizačných omyloch pre deti. Príbehy inšpirované publikáciou Ľudskosť – optimistická história človeka, historika Rutgera Bregmana.

• Kniha príbehov osvietení ľudí žijúcich okolo nás. Príbehov o každodenných pochopeniach, prezretiach, osvieteniach, ktoré nie je vôbec jednoduché zosúladiť s životom. Podľa Jacka Kornfielda je to náročné aj pre veľkých učiteľov.

• Kniha príbehov o všeľudskej spolupráci vedúcej k zvládnutiu klimatickej krízy, ktorá je pokračovaním Prebúdzania draka. Kniha o hrách, ktoré na planéte hráme a ktoré určujú budúcnosť.

Môžete si vybrať, ktorú by ste radi podporili. Ďakujem a spolu s planetA.earth Vám prajeme veľa prospešných a podporujúcich skutkov!

#supportiveculture