Tag: mind

Posted on

How to LOVE the MIND & Save the Earth

a guide to navigating the World of Mind and relationships

príručka pre orientáciu v svete mysle a vzťahov
o skupinovom organizme a jeho správaní. zažívaní zážitku komunity a rozlišovaní vnútorných pohnútok,
o komunitných procesoch a hľadaní alternatív k súčasným formám súžitia a súbytia.

Introduction – The mind accompanies us

Shared joy is a double joy;
shared sorrow is half a sorrow

Úvod – Myseľ nás sprevádza

Zdieľané nešťastie je polovičné,
zato zdieľaná radosť, je dvojnásobná!

Myseľ nás sprevádza celý život. Môže nám život uľahčovať alebo strpčovať, záleží od toho, aký si s ňou vytvoríme vzťah. Môžeme sa z nej tešiť a pomáhať jej, alebo ju môžeme zatracovať a ničiť a hnevať sa na ňu. V mnohých učeniach sa zameriava na “ukáznenie” a ovládanie mysle, v tejto knihe si však ukážeme, ako s ňou spolupracovať. A možno nie len spolupracovať, ale dokonca ju mať rád a milovať. Je to nezvyčajný pohľad, nebude teda často stáť na zvyčajných predpokladoch, môžem vás však ubezpečiť, že to bude dobrodružstvo. Nezriedka nás zavedie do nových, neprebádaných kútov vnútorného sveta, ktoré sú často aj mimo zóny pohodlia. Pozývam vás teda na neošúchanú “(ne)cestu” poznávania seba a svojej mysle, ktorá nás prevedie okolo našich náhľadov na svet, okolo názorov, myšlienok, oduševnenia, uvedomenia, možno až k inému svätu – posvätnému vnímaniu pozornosti a vedomia.

Jednou z veľmi veľmi podstatných – zásadných činností, bude zaoberanie sa tým, čomu veríme. Veríme tomu, čomu sme sa rozhodli veriť, ale aj tomu, čo pokladáme za samozrejmé, alebo aspoň prirodzené – “prirodzený poriadok vecí”. Za prirodzené a samozrejmé, pokladáme veci, o ktorých sme veľmi nerozmýšľali a prijali sme ich bez vedomého rozhodovania sa o tom, či im veríme. Bez rozhodnutia, či ich považujeme za správne, alebo nie. (Niekedy sme ich “nasali s materským mliekom”, inokedy sme si ich osvojili v útlom detstve, na základe odpovedí (alebo neodpovedí) na naše volanie, vyvolané našimi potrebami.

Prečo veríme tomu, čomu veríme?

Keď sme sa rozhodovali nevedome, otvára sa nám teda otázka Prečo veríme tomu, čomu veríme? Prečo neveríme niečomu inému, čomu veria iný ľudia? Ako som už bol spomenul, časti toho, čomu veríme, sme sa rozhodli veriť vedome. Inej časti sme sa však nerozhodli veriť my, len sme “verenie” v to, či ono odpozorovali a prebrali od okolitého sveta. Sveta, ktorý sme ešte považovali za magický, posvätný – teda sväta. Odpozorovali a prebrali sme náhľad alebo “vieru” hlavne od osôb, ktoré sme pokladali a za dôležité a dôveryhodné. Postupom času sme síce zistili, že mnohé tieto osoby až tak dôverihodné nie sú, ale všetky predpoklady sme už tomu nedokázali prispôsobiť. Neprispôsobili sme ich a neprestali veriť skutočnostiam, ktorým sme začali veriť na základe odpozorovania a poučenia od teraz už nedôveryhodných ľudí! 

Či chceme, či nechceme, časť nášho pohľadu na svet, je vytvorená bez nášho “vedomia” a súhlasu, dokonca často aj proti nemu. Ak by sme ju však chceli odhaliť, máme sa na čo tešiť! Čaká nás množstvo práce – duševnej práce, ňúrania sa v tom: “Prečo je môj pohľad taký a taký, a nie onaký?” Staneme sa (trochu) nedôverčivými “religionistami”, ktorých najviac zaujme odpoveď: “lebo to tak proste je”, “lebo to tak vždy bolo”, “lebo je to prirodzené”, “je to dané”, “obvyklé”, “zvyklo sa to tak” apod. Pri týchto odpovediach sa stretáme s nepoznanými a nevedomými obsahmi našej mysle a možno aj duše, ktoré vznikli bez nášho dospelého vedomia (seba) a vedomého rozhodnutia. Podľa môjho názoru, je veľmi dôležité tieto =obsahy spoznávať a vedome sa o nich znovurozhodovať alebo ich zamietať. Možno so mnou zatiaľ nebudete súhlasiť, ale ja si myslím, že (aj) na vašom rozhodnutí závisí osud celej nádhernej planéty Zeme.

Myslím si, že je to preto, že myseľ je “vedená” dominantnými vzorcami a mýtmi, ktoré sú usmernené veľkými príbehmi (tzv. dominantnými naratívmi). Myseľ nimi bola žiaľ vedená k osvojeniu si istých foriem sebeckosti – individualizmu a mnohých deštruktívnych vzorcov nahliadania a správania.

Na to, aby sme mohli zodpovedne fungovať na planéte Zemi, potrebujeme pochopiť svoje vedomé aj nevedomé voľby – rozhodnutia a revidovať ich v prospech života. V prospech blahodarných a životoDarných síl a postupov! V prospech života súčasných pokolení rastlinstva a živočíštva, medzi ktoré patríme, i nasledujúcich pokolení, bo bez nich nejestvuje skutočná budúcnosť. (ľudského druhu)

Bádanie v svojej mysli a svojom vzťahu s ňou nám však môže umožniť spojiť sa s najhlbším poznaním a potenciálom samých seba a stať sa skutočnými plnohodnotnými autentickými bytosťami. Nastúpenie “cesty-necesty”, práce pre spoločné blaho skutočného spolužitia. Tento princíp, obsiahnutý v filozofii “Buen conVivir“, nás môže doviesť až k milovaniu svojej jedinečnej mysle aj zázračného sveta – posvätného Sväta v ktorom žijeme.
Z celého srdca by som si prial, aby sa vám to podarilo, hlboko ste milovali svoju myseľ, svoju jedinečnosť aj všetkých ľudí a bytosti v svojom okolí, aby sme spolu tvorili Svät, v ktorom bude dobre všetkým! Svät, za ktorý sa nikto z nás nebude musieť pred nikým hanbiť, ba dokonca môže byť hrdý na to, čo doň priniesol a prináša. Hrdí na to, čo bude naše spoločné dielo – spoludielo prinášať ďalšie storočia, tisícročia a veky. Prajem vám na tejto neľahkej ale zaujímavej “ceste-neceste” veľa zdaru a síl, ktoré získame vzájomnou podporou (láskou) a úctou k životu, aj sebe.

<>

Posted on

How to LOVE the MIND 1.1

I. Kapitola
Myseľ to nemyslí zle

Archivár a knihovník – myseľ, je veľkým “systemizátorom”. Je nástrojom, služobníkom, ktorý si dobre robí svoju prácu – službu. V rámci nej je aj “signálizátorom” ohlasujúcim preplnenie a prehltenie a stratu rovnováhy! Ozýva sa najmä vtedy, keď niečo nie je v poriadku. Napríklad práva alebo potreby. Dáva nám vedieť, že “nemá” (nemáme) naplnené svoje potreby – “nedostáva sa naplnenia” všetkým potrebám. Vtedy sa paradoxne stáva, že horlivou snahou o to, aby bolo všetko v poriadku, nám robí zo života neporiadok.

Snahou o to, aby bolo všetko v poriadku, nám nezriedka robí zo života peklo.

Prečo to tak(to) je? Lebo si myslíme, že usporiadanosť a poriadok vylučujúci niestotu je pre nás zásadne – ultimátne dôležitý. Že bez neho budeme stratení a nebudeme sa mať dobre. Potrebujeme mať istotu, alebo aspoň dojem, že veciam a dejom rozumieme a sú pod našou kontolou. Sme navyknutí takto na to hľadieť a preto to takto robíme. Snažíme sa minimalizovať našu úzkosť a udržovať sa v zóne známych skutočností, v zóne pohodlia. Myseľ poslušne pomáha dosahovať tento cieľ. Za každú cenu sa snaží, aby ste nezostali osamotení niekde v neznámom priestore. Stará sa o nás, naše bezpečie a pohodlie.


Jazyk mysle

Jej jazykom je akýsi (kvázi)rozumový jazyk, snažiaci sa o systemizáciu, poriadok a dotiahnutie vecí. Myseľ sa preto správa sťaby pohonič, ktorý nás naháňa doťahovať, snažiac sa, aby bol všade poriadok. Vedľajšie účinky jej účinkovania sú však často také hrozivé a deštruktívne pre vzťahy so sebou aj z blížnymi a svetom – sociálnym aj prírodným prostredím, že sa obracajú proti nám. (Dnes sa to nazýva, že sú kontaproduktívne, teda, že hatia našu produktivitu.)

Čo by sme teda mohli spraviť pre to, aby nám myseľ so svojou snahou o poriadok neubližovala? Nezaťahovala nás do prepadov, zúfania a depresií?

Ako (pochopiť, ako) to MYSEĽ myslí?

Podľa mňa by sme ju mohli pochopiť. Pochopiť a prijať takú aká je a oceniť ju. Oceniť a podporovať ju v tom čo robí, a dobre robí, pre nás aj pre svet dobre, poctivo robí.

Oceniť ju a postarať sa o to, aby mohla svoje poslanie robiť dobre a mala na to vhodné podmienky.

Prizrime sa na to, aké by mohla mať myseľ dobré podmienky na svoju “prácu”, ktorú potom podstivo a dobre vykoná v prospech nás, aj nášho okolitého sociálneho a(aj) prírodného prostredia. Pre tento účel si ju pripodobníme k archivárovy-knihovníkovy, ktorý sa podstivo/horlivo stará o zverené knihy a ďalšie materiály. Stará sa o ne, uchováva ich a opatruje, ale hlavne v nich má poriadok – dokonalý systém, aby sa žiadna nestratila, nebola vytrhnutá zo súvislostí ktorým rozumieme a chránia nás, a neskončila v koši, čím by sme navždy prišli o poklady v nej ukryté.

Lenže, akokoľvek je archivár – knihovník dokonale vzdelaný a naprogramovaný, akokoľvek má k dispozícii veľkú kapacitu mozgu, keď sa jeho kapacita prekročí, môže skolabovať a “vyhorieť”. Vtedy môže začať byť veľmi nepríjemný(m), precitlivelým, nespokojným, neprajným a môže nás začať hnevať, poháňať, naháňať a ničiť. Keď sa to deje dlho, môže nás aj priviesť “do úzkych” alebo zničiť. Môžeme to vzdať alebo sa zblázniť, keď ho nevieme zastaviť alebo prestaviť. 

Keď je toho (na ňu) priveľa

A tak si myslím, že je to aj s našou mysľou. Pokiaľ dostáva zodpovedajúce úlohy a archív je v bezpečí, všade je upratané a utretý prach, je pokoj. Keď sa ale presilí stále pribúdajúcimi knihami a informáciami, začne “nebyť” čas na všetko, niektoré menej prioritné veci sa odkladajú. Niekedy sa odkladajú až dovtedy, kým sa nezačnú sypať z políc a stohov. Vtedy už myseľ bije na poplach alebo ustupuje a vzdáva svoju úlohu. Môže sa začať utiekať k bohu, bohom alebo filozofii/ám, k náboženstvám, sektám, teóriám – proste čomukoľvek, čo jej uľaví a pomôže zvládať chaos a neistotu. Chaos a neistotu postfaktuálnej doby, v ktorej je vyvolaná emócia dôležitejšia, ako skutočnosti. V takomto stave nie je ničím prekvapujúcim, že myseľ je z bezvýchodiskovej situácie zmätená, frustrovaná a nešťastná.

Stav v ktorom niekto sofistikovane vplýva na našu myseľ nie je nový, každý, kto niečo vymieňal už pred miliónmi rokov, sa snažil podporiť svoje ciele. (Nebudeme tu teraz rozoberať aké boli, ale predpokladám, že neboli vždy sebecké, často mohla byť cieľom (aj)všestranná spokojnosť a rovnováha, ktorá mohla byť oveľa dôležitejšia, než krátkodobý osobný prospech.) V minulom storočí sa však zmenilo to, že za účelom zisku začalo byť vnímanie zámerne manipulované v masovom meradle. Pričinil sa o to údajne aj synovec Sigmunda Freuda, ktorý vyvodil (prišiel na) to, že keď ovplyvníme emócie ľudí, efekt reklamy je oveľa silnejší. Reklamy sa začali tvoriť nie spôsobom informovania o tom, aký je produkt, ale o to(m), ako sa s ním/v ňom budete cítit. Nikto síce nevie, ako sa v ňom budete v skutočnosti cítiť, ale ak vám vaša predstava spôsobí, že sa rozhodnete, že by ste sa tak cítiť chceli, stanete sa ochotní kúpiť si aj to, (a za toľko) o čom ste vôbec neuvažovali, lebo z praktických dôvodov vám to vôbec netreba. “Navoňaná zdochlina” reklamy sa teda stará o našu myseľ tak, aby ju zaujala a usmernila k novým potrebám, novým kúpam a novému konzumu. Ako sa o svoju myseľ ale môžeme starať my?

Ako sa môžeme o svoju myseľ postarať?

Čo môžeme robiť pre myseľ? Ako sa môžeme o svoju myseľ postarať? Budeme jej dávať len konzistentné (jednostranné) informácie a ona sa ukľudní. Nebude stále v strese, že sa má v niečom tak (exstrémne) náročnom vyznať, v prenáročnom teréne postkapitalistickej civilizácie neustále produkujúcej “desaťtisíce” tovarov, ponúk, pokút a protichodných tvrdení. V teréne, v ktorom ekonometricky najdôležitejšia hodnota – Hrubý domáci produkt – GDP, síce rastie, to ale to neznamená, že mysle sú menej zmätené. 

Zmätok zapríčinený vyzdvihovaním kvantitatívneho finančno-ekonomického rastu a súčasným vnímaním kvalitatívneho kultúrno-spoločenského úpadku myseľ nie je schopná uspokojivo vyriešiť. 

Potrebuje našu pomoc. Pomoc vo forme upratania presvedčení a stanovenia dôležitosti (čo je najdôležitejšie), podľa ktorých sa môže orientovať, podľa ktorých môže usporiadať, alebo preusporiadať veci a vzťahy medzi nimi. V tomto prípade je veľmi dôležité slovo preusporiadať. Prečo? Preto, že keď (sa rozhodneme alebo bez rozhodnutia) zmeníme poradie dôležitosti alebo zamerania, je nutné, aby všetko dobre “šlapalo” tomu prispôsobiť usporiadanie priečinkov a zložiek (aby sme sa k nim ľahko dostali a rozumeli ako a kde ich hľadať). 

Keď sa rozhodneme uprednostniť množstevné – kvantitatívne ukazovatele, ukazovatele akosti (kvality) odsunie a usporiada myseľ do vzdialenejších políc a naopak, ak uprednostníme ukazovatele akosti, budú ukazovatele množstva menej dostupné. Zložité je to, že sa nedá vytvoriť výlučne jednostranné ukazovatele a vždy budeme konfrontovaný s ich miešaním, teda určitého pomeru – rovnováhy medzi nimi. Naše jasné voľby a rozhodnutia vždy pomôžu a uľahčia mysli, čím sa ona zbaví časti napätia a uľaví nám z tlaku, ktorý na nás vyvíja. Takto sa môžeme navzájom podporovať.

Posted on

How to LOVE the MIND 1.2

My personal MIND and group MIND

Slovník

Komunita – slovensky spoločenstvo je skupina ľudi alebo živých organizmov (vedome alebo nevedome) nasledujúca spoločný cieľ. Tento cieľ je vedome alebo nevedome vytýčený, vyslovený alebo nevyslovený, zdieľaný (ako vízia) alebo blízky, ako splnenie dohodnutej alebo nedohodnutej úlohy, pred ktorou stojí. 

Spoločenstvo (komunita) je spojené vonkajším (nepriateľ) alebo vnútorným podnetom, túžbou a slovnou (verbálnou) alebo iným spôsobom komunikácie a (poskytovania) spätnej väzby. Bez tejto výmeny a vnemu (vnímania) vzájomných vzťahov sa nejedná o priame spoločenstvo, ale o spoločenstvo “sprostredkované”, teda o spoločenstvo spojené nezámerne na určitom území – geografická komunita, za určitým cieľom, napríklad peniazmi – zárobkom. Spájajúcim cieľom môže byť tiež zvrhnutie alebo porazenie nepriateľa. Vždy je potrebná určitá miera priamej alebo nepriamej organizácie ale veľmi sa líši miera záujmu o vzťahy vo vnútry skupiny. Vzťah môže byť k cieľu, účelu, nepriateľovi, k členom a prepojeniam-vzťahom medzi členmi spoločenstva.

Keď je vzťah, spojenie definované najľahším spôsobom na základe nepriateľa, spojenie je zároveň úzko naviazané na jeho existenciu a najneskôr jeho zánikom sa spojenie, a teda aj skupina, rozpadá, Pri spoločnom záujme, záľube, priateľstve, či guguovi je zväzok pevnejší, ale čo s vami, keď stratíte záujem o to, čo vás spájalo? Keď je účelom a zámerom spoločenstva spoločný cieľ – je to “cieľové spoločenstvo” a sem patrí aj väčšina náboženských spoločenstiev, keď tie by som nazval aj “vyššocieľové”, lebo veria, že ich cieľ je vyšší a správnejší, ako majú ostatní a tým sa povyšujú. Keď je účelom a zámerom spoločenstva spoločný cieľ zameraný na spoločné blaho-prosperitu, môžeme to nazývať budovaním “komunity pre komunitu”. To sa deje v mnohých tzv. zámerných – intencionálnych komunitách. Takto to zhrnul používajúc skratku “ZK”, Jan Blažek. “ZK jsou definovány jako sociální struktury resp. místa pro život s kolektivní identitou, v nichž je sociální skupinou záměrně vytvořen a sdílen prostor pro bydlení, a kde jedince spojuje určitý životní způsob za účelem naplnění společného cíle. ZK mají různou velikost od několika rodin po několik desítek až stovek členů a obvykle praktikují některou z forem společného vlastnictví. D. L. Christian ZK definuje jako skupinu lidí, kteří se vědomě rozhodli žít spolu či dostatečně blízko sebe tak, aby mohli sdílet společný životní styl či společný cíl, a to buď ve formě residenční, nebo územní komunity. FIC popisuje ZK jako skupinu lidí, kteří se rozhodli žít společně, s cílem vybudovat společnou prací životní styl, jenž by reflektoval jejich sdílené hodnoty. Environmentálními záměrnými komunitami (eZK) pak chápeme ty, jejichž (sdílenou hodnotou a) hlavním cílem je kolektivně naplňovaný environmentálně příznivý životní způsob. (Komunitní forma environmentálně udržitelného životního způsobu.2015 Jan Blažek)

Keď skupina ľudí spolu nekomunikuje, ale žije spolu v nejakej časti mesta, nemusíme ju hneď nazývať nezámernou, alebo geografickou komunitou. Napriek tomu, že spolu nekomunikujú, majú spoločný komunálny odpad a niekedy aj komunálnu politiku. V Nórsku som sa stretol s pojmom komuna, ako čisto geografickým pojmom. V slovenčine/slovenčina je pojmom “komúna” označovaný taký druh skupiny, ktorej členovia zdieľajú aj svoje príjmy a majú spoločný majetok.

Buen conVivir prekladám a používam vo význame:
Buen – blahodárne, plné
con.. – spoločné
Vivir – život, žitie, bytie 

(ne)stotožňujem sa s ňou

Milujem svoju myseľ ale Nestotožňujem sa s ňou. Už polstoročie nažívam so svojou mysľou a všeličím sme si už prešli. Už štvrťstoročie sa venujem porozumeniu a prijatiu mysle svojej aj ďalších ľudí “na ceste”, najmä ľuďom zaujímajúcim sa o kruhy, spoločenstvá, hlboké počúvanie, ekokomunitar(izmus) a súcitnú komunikáciu. Tiež o filozofiu, najmä budhistickú a taoistickú filozofiu a zmysluplný život. Komunikáciu a život s úctou, v úcte a podporovaní podpory.

Podarilo sa mi objaviť skutočnosť, že myseľ, ktorej panovaniu som podliehal, lebo jej veril, lebo som sa s ňou stotožňoval, alebo som s ňou bojoval a prehrával, nie je mojim nepriateľom. Nie je ani nikým, kto by ma chcel riadiť a dominovať. Je dobrým nástrojom, ktorý mi slúži a robí to poctivo a dobre. 

Napriek tomu, že sa dobre stará, je výsledok ľudského súžitia s mysľou na tejto planéte žiaľ zúfalý!

Myseľ je dobrým nástrojom na usporiadavanie. Keď sa však používa na nesprávne, niet divu, že produkuje problémy a nedorozumenia. Snažíme sa to vyriešiť – „fix it“, ovládnuť, podmaniť si ju a donútiť robiť to, čo chceme aby robila – zotročiť. (alebo sa s ňou snažíme aspoň nejako spolupracovať)

Podmaňujeme, kolonizujeme, koristíme a zneužívame všetko, čo je možné, a často absolútne bezohľadne, neúprosne. Viď otroctvo, kolonializmus, militarizmus a jeho “moderné” (neo)formy. Planéta je pod vedením ľudí vedených mysľou a neúctou v koncoch. Jeden druh po druhom, jeden ekosystém po druhom a treťom, jedno spoločenstvo po druhom, treťom a štvrtom hynú! Celá planéta je ničená, poškodzovaná a jej diverzita a funkcie kolabujú. Rozmanitosť sa stráca vo všetkom, čo si len vieme predstaviť, od motýľov, až po jazyky a kultúry.

(ne)zodpovednosť za následky –
ako sa budeme za (ne)zodpovedať?

Rastie aj uvedomenie si následkov, ktoré sme spôsobili aj zodpovednosti, ktorú ako ľudia máme. Rastie (po)vedomie, že keď sa radikálne nepostavíme proti, veľmi pravdepodobne vyhynieme. (XR) Ale nie len spôsobom inšpirujúcim a motivujúcim nás k zmene, ale “a buďme realisti” – ked vidíme obmedzené možnosti zmeny okolo, aj deprimujúcich a frustrujúcich. S nárastom uvedomenia rastie aj frustrácia, smútok a deprimovanosť. Nazývame to aj syndrómom environmentálneho žiaľu.

Dovolím si tvrdiť, že tento syndróm nie je osamotený, bo už odpradávna existuje aj jeden obvykle nepomenovávaný – syndróm sociálneho smútku. Zažíval som ho desaťročia. Až po polstoročí telesného obývania tejto planéty som pochopil, že to, čo som zažíval bol kultúrno-spoločenský, alebo sociálny smútok, rozčarovanie a hnev. Dokonca som tvrdil, že ak by ma niekto presvedčil o tom, že sa veci nedajú do poriadku, ale budú sa (len) neustále zhoršovať, by moje zotrvanie na ňom, nemalo zmysel a pokúsil by som sa ho opustiť. Podobrom, alebo po zlom. Ako hlavný hrdina z filmu “Do řady”, 1977.

Mal som hnev na rodičov, riaditeľov, vládnych činiteľov, biskupov, prezidentov a všetkých mocných, že s tým nič nerobia a nechávajú vzťahy a svet chátrať, hoc vtedy som ešte nevedel, o environmentálnej stránke. V mojej predchádzajúcej knihe “Prebúdzanie DRAKA”, som uverejnil príhovor Severn Suzuki, 13-ročného dievčaťa, ktoré na zasadnutí VZ OSN hovorilo o svojom strachu o tom, že jej deti nemusia mať možnosť vidieť v prírode živé motýte a záujme niečo robiť preto, aby to nenastalo. Zanedlho uplynie od jej príhovoru 50 rokov a deti sa už toho nemusia obávať. Oteplenie už je citeľné a obavy sa už netýkajú len motýľov, ale celých, napríklad aj oceánskych, ekosystémov a všetkého života – celej biosféry. Dnes som už pochopil: 

keď sa nám nepodarí vysporiadať so sociálnym smútkom, nebudeme sa nikdy v dostatočnej miere správať lepšie k planéte. 

Prečo nás ovláda a riadi?

Robí to pre nás! Nemyslí to zle. Robí to “pre naše dobro” ako kritický rodič. Výzvou je, že nás riadi naša myseľ, nie my ju. Mohli by sme ju, ak sa od nej odosobníme, nenávidieť, ak nie neodosobníme sa, ale naopak zosobníme, nenávidieť seba. Ako som už ale tvrdil, verím – domnievam sa – že myseľ to nemyslí zle a problém je v tom, že sa od nej nevieme oddeliť – prestať (sa) identifikovať, ani ju brať takú, aká je, a porozumieť jej.

Účelom mysle nie je myslieť
Nerozumieme vlastnej mysli

Zámerom a asi ani účelom mysle nie je “myslieť”, ale usporiadavať a triediť – katalogizovať. Čo to je Myslieť? pomyslieť? zamyslieť sa? premyslieť – prebrať v hlave, vymyslieť – vymýšľať je skutočne myslieť, tvorivo, príťažlivo, náruživo, hravo, ľahko, zábavne? Katalogizovať sa dá však aj rutinne, autopilotne, mechanicky, bezducho, nezáživne, byrokraticky – je to (ešte) myslenie? Myseľ teda mala vyhodnocovať (kompatibilitu) strážiť, zosúladenosť, zoradovať, zaradovať a udržiavať (konzistentnosť) obsahu – obsahových štruktúr? Je bdelá myseľ vedomím? Je dobrý postoj “k sebe” správne nazývaný sebavedomím?

Keď myseľ domyslí

keď myseľ všetko domyslí je naporiadku

Keď sú veci „#naporiadku“ vtedy je úplne v kľude. Platí ako na veci materiálne, tak aj na veci nemateriálne – vzťahové – prírodné aj spoločenské!

Ako myseľ usporiadava veci? Domyslí ich! Znamená to, že ich do detailu domyslí a mapu si uloží. Keď ju má, už sa neznepokojuje a je kľudná. Ako som k tomu prišiel? No, sedel som. Na zadku. 🙂 Sedel som v kláštore Terravádskej tradície starých učiteľov a sledoval som ju. 

Akokoľvek som jej bránil v robení toho, čo potrebovala, nikdy neprestala a vždy nakoniec vystriehla chvíľu nepozornosti – nepatrnosti a pokračovala.

Pokračovala v robení si svojej “práce”. A robila ju ako vždy, poctivo a dobre. Problém bol len v tom, že som pritom vždy stratil patrnosť (nazývanú vedomím) – vedomie. A tak som to (s ňou) po pár dňoch sedenia snaženia a bolesti v “neprirodzene” na zemi sediacom tele, vzdal. Nechal som ju a sedel. Sedel a pokúšal sa ju sledovať. Sledovať čo robí a tichúčko sedieť. A ona robila, makala, pracovala, spracovávala, triedila a ukladala.

Keď bolo všetko dokončené, domyslené, odrazu utíchla. Unavená, upokojená, spokojná zaspala? Stíchla? Navždy? Navždy to nebolo. Našla si iné objekty, ktoré bolo treba “riešiť”. Boliace telo, vydýchaný vzduch, plný alebo prázdny žalúdok, ale väčšinou to už nebolo také odťažité od prítomného okamihu, ani nástojčivé. K “domysleným” veciam, ktoré boli #naporiadku sa už väčšinou nevracala. Bol to veľký posun, zmenil veľkú časť pohľadu na svet a nebolo ľahké si ho, hlavne po návrate do “prašného sveta”, udržať. Po pár týždňov som odišiel na pár dní do ústrania v jaskyni pod plaveckým hradom. Postiacemu telo sa znova podarilo upokojiť ustarostenú myseľ, čo jej umožnilo postupne sa prepracovať práčovňou k úspornejším dráham, ktoré zohľadňovali staré aj nové potreby a pohľady. …

Rád by som vám predstavil ďalšie projekty na ktorých pracujem

  • Kniha príbehov o ľudskosti a civilizačných omyloch pre deti. Príbehy inšpirované publikáciou Ľudskosť – optimistická história človeka, historika Rutgera Bregmana.
  • Kniha príbehov osvietení ľudí žijúcich okolo nás. Príbehov o každodenných pochopeniach, prezretiach, osvieteniach, ktoré nie je vôbec jednoduché zosúladiť s životom. Podľa Jacka Kornfielda je to náročné aj pre veľkých učiteľov.
  • Kniha príbehov o všeľudskej spolupráci vedúcej k zvládnutiu klimatickej krízy, ktorá je pokračovaním Prebúdzania draka. Kniha o hrách, ktoré na planéte hráme a ktoré určujú budúcnosť.

Môžete si vybrať, ktorú by ste radi podporili. Ďakujem a spolu s planetA.earth Vám prajeme veľa prospešných a podporujúcich skutkov!

#supportiveculture