I. Kapitola
Myseľ to nemyslí zle
Archivár a knihovník – myseľ, je veľkým “systemizátorom”. Je nástrojom, služobníkom, ktorý si dobre robí svoju prácu – službu. V rámci nej je aj “signálizátorom” ohlasujúcim preplnenie a prehltenie a stratu rovnováhy! Ozýva sa najmä vtedy, keď niečo nie je v poriadku. Napríklad práva alebo potreby. Dáva nám vedieť, že “nemá” (nemáme) naplnené svoje potreby – “nedostáva sa naplnenia” všetkým potrebám. Vtedy sa paradoxne stáva, že horlivou snahou o to, aby bolo všetko v poriadku, nám robí zo života neporiadok.
Snahou o to, aby bolo všetko v poriadku, nám nezriedka robí zo života peklo.
Prečo to tak(to) je? Lebo si myslíme, že usporiadanosť a poriadok vylučujúci niestotu je pre nás zásadne – ultimátne dôležitý. Že bez neho budeme stratení a nebudeme sa mať dobre. Potrebujeme mať istotu, alebo aspoň dojem, že veciam a dejom rozumieme a sú pod našou kontolou. Sme navyknutí takto na to hľadieť a preto to takto robíme. Snažíme sa minimalizovať našu úzkosť a udržovať sa v zóne známych skutočností, v zóne pohodlia. Myseľ poslušne pomáha dosahovať tento cieľ. Za každú cenu sa snaží, aby ste nezostali osamotení niekde v neznámom priestore. Stará sa o nás, naše bezpečie a pohodlie.
Jazyk mysle
Jej jazykom je akýsi (kvázi)rozumový jazyk, snažiaci sa o systemizáciu, poriadok a dotiahnutie vecí. Myseľ sa preto správa sťaby pohonič, ktorý nás naháňa doťahovať, snažiac sa, aby bol všade poriadok. Vedľajšie účinky jej účinkovania sú však často také hrozivé a deštruktívne pre vzťahy so sebou aj z blížnymi a svetom – sociálnym aj prírodným prostredím, že sa obracajú proti nám. (Dnes sa to nazýva, že sú kontaproduktívne, teda, že hatia našu produktivitu.)
Čo by sme teda mohli spraviť pre to, aby nám myseľ so svojou snahou o poriadok neubližovala? Nezaťahovala nás do prepadov, zúfania a depresií?
Ako (pochopiť, ako) to MYSEĽ myslí?
Podľa mňa by sme ju mohli pochopiť. Pochopiť a prijať takú aká je a oceniť ju. Oceniť a podporovať ju v tom čo robí, a dobre robí, pre nás aj pre svet dobre, poctivo robí.
Oceniť ju a postarať sa o to, aby mohla svoje poslanie robiť dobre a mala na to vhodné podmienky.
Prizrime sa na to, aké by mohla mať myseľ dobré podmienky na svoju “prácu”, ktorú potom podstivo a dobre vykoná v prospech nás, aj nášho okolitého sociálneho a(aj) prírodného prostredia. Pre tento účel si ju pripodobníme k archivárovy-knihovníkovy, ktorý sa podstivo/horlivo stará o zverené knihy a ďalšie materiály. Stará sa o ne, uchováva ich a opatruje, ale hlavne v nich má poriadok – dokonalý systém, aby sa žiadna nestratila, nebola vytrhnutá zo súvislostí ktorým rozumieme a chránia nás, a neskončila v koši, čím by sme navždy prišli o poklady v nej ukryté.
Lenže, akokoľvek je archivár – knihovník dokonale vzdelaný a naprogramovaný, akokoľvek má k dispozícii veľkú kapacitu mozgu, keď sa jeho kapacita prekročí, môže skolabovať a “vyhorieť”. Vtedy môže začať byť veľmi nepríjemný(m), precitlivelým, nespokojným, neprajným a môže nás začať hnevať, poháňať, naháňať a ničiť. Keď sa to deje dlho, môže nás aj priviesť “do úzkych” alebo zničiť. Môžeme to vzdať alebo sa zblázniť, keď ho nevieme zastaviť alebo prestaviť.
Keď je toho (na ňu) priveľa
A tak si myslím, že je to aj s našou mysľou. Pokiaľ dostáva zodpovedajúce úlohy a archív je v bezpečí, všade je upratané a utretý prach, je pokoj. Keď sa ale presilí stále pribúdajúcimi knihami a informáciami, začne “nebyť” čas na všetko, niektoré menej prioritné veci sa odkladajú. Niekedy sa odkladajú až dovtedy, kým sa nezačnú sypať z políc a stohov. Vtedy už myseľ bije na poplach alebo ustupuje a vzdáva svoju úlohu. Môže sa začať utiekať k bohu, bohom alebo filozofii/ám, k náboženstvám, sektám, teóriám – proste čomukoľvek, čo jej uľaví a pomôže zvládať chaos a neistotu. Chaos a neistotu postfaktuálnej doby, v ktorej je vyvolaná emócia dôležitejšia, ako skutočnosti. V takomto stave nie je ničím prekvapujúcim, že myseľ je z bezvýchodiskovej situácie zmätená, frustrovaná a nešťastná.
Stav v ktorom niekto sofistikovane vplýva na našu myseľ nie je nový, každý, kto niečo vymieňal už pred miliónmi rokov, sa snažil podporiť svoje ciele. (Nebudeme tu teraz rozoberať aké boli, ale predpokladám, že neboli vždy sebecké, často mohla byť cieľom (aj)všestranná spokojnosť a rovnováha, ktorá mohla byť oveľa dôležitejšia, než krátkodobý osobný prospech.) V minulom storočí sa však zmenilo to, že za účelom zisku začalo byť vnímanie zámerne manipulované v masovom meradle. Pričinil sa o to údajne aj synovec Sigmunda Freuda, ktorý vyvodil (prišiel na) to, že keď ovplyvníme emócie ľudí, efekt reklamy je oveľa silnejší. Reklamy sa začali tvoriť nie spôsobom informovania o tom, aký je produkt, ale o to(m), ako sa s ním/v ňom budete cítit. Nikto síce nevie, ako sa v ňom budete v skutočnosti cítiť, ale ak vám vaša predstava spôsobí, že sa rozhodnete, že by ste sa tak cítiť chceli, stanete sa ochotní kúpiť si aj to, (a za toľko) o čom ste vôbec neuvažovali, lebo z praktických dôvodov vám to vôbec netreba. “Navoňaná zdochlina” reklamy sa teda stará o našu myseľ tak, aby ju zaujala a usmernila k novým potrebám, novým kúpam a novému konzumu. Ako sa o svoju myseľ ale môžeme starať my?
Ako sa môžeme o svoju myseľ postarať?
Čo môžeme robiť pre myseľ? Ako sa môžeme o svoju myseľ postarať? Budeme jej dávať len konzistentné (jednostranné) informácie a ona sa ukľudní. Nebude stále v strese, že sa má v niečom tak (exstrémne) náročnom vyznať, v prenáročnom teréne postkapitalistickej civilizácie neustále produkujúcej “desaťtisíce” tovarov, ponúk, pokút a protichodných tvrdení. V teréne, v ktorom ekonometricky najdôležitejšia hodnota – Hrubý domáci produkt – GDP, síce rastie, to ale to neznamená, že mysle sú menej zmätené.
Zmätok zapríčinený vyzdvihovaním kvantitatívneho finančno-ekonomického rastu a súčasným vnímaním kvalitatívneho kultúrno-spoločenského úpadku myseľ nie je schopná uspokojivo vyriešiť.
Potrebuje našu pomoc. Pomoc vo forme upratania presvedčení a stanovenia dôležitosti (čo je najdôležitejšie), podľa ktorých sa môže orientovať, podľa ktorých môže usporiadať, alebo preusporiadať veci a vzťahy medzi nimi. V tomto prípade je veľmi dôležité slovo preusporiadať. Prečo? Preto, že keď (sa rozhodneme alebo bez rozhodnutia) zmeníme poradie dôležitosti alebo zamerania, je nutné, aby všetko dobre “šlapalo” tomu prispôsobiť usporiadanie priečinkov a zložiek (aby sme sa k nim ľahko dostali a rozumeli ako a kde ich hľadať).
Keď sa rozhodneme uprednostniť množstevné – kvantitatívne ukazovatele, ukazovatele akosti (kvality) odsunie a usporiada myseľ do vzdialenejších políc a naopak, ak uprednostníme ukazovatele akosti, budú ukazovatele množstva menej dostupné. Zložité je to, že sa nedá vytvoriť výlučne jednostranné ukazovatele a vždy budeme konfrontovaný s ich miešaním, teda určitého pomeru – rovnováhy medzi nimi. Naše jasné voľby a rozhodnutia vždy pomôžu a uľahčia mysli, čím sa ona zbaví časti napätia a uľaví nám z tlaku, ktorý na nás vyvíja. Takto sa môžeme navzájom podporovať.